Sopeľ a šušeň

Sliz alebo hlien, ktorý produkujeme, pokrýva predovšetkým tkanivá dýchacej a tráviacej sústavy. Na povrch sa dostáva najmä v podobe sopľov a aj to len vo výnimočných prípadoch – napríklad keď je nám zima alebo keď sme chorí. Prečo nám sople tečú práve v týchto prípadoch a prečo sú niekedy priesvitné a inokedy žlté či zelené? Prečo niekedy hlieny vykašliavame a inokedy kýchame. Čo sa vlastne deje pri kašľaní a kýchaní. A načo nám vôbec tie sople slúžia?

Hlien
Hlieny nás chránia. Sú to naši bodyguardi (doslova) a hoci chránia len niektoré časti nášho tela, robia to naozaj profesionálne. Keď je všetko v poriadku, sú celkom nenápadné, keď všetko v poriadku nie je, konajú s plným nasadením. Ich hlavná práca však nespočíva v tom plnom nasadení, nespočíva v spektakulárnej akcii. Ich hlavnou prácou je v maximálnej možnej miere predchádzať takejto akcii.

Prevenciu robia tak, že zachytávajú všetko podozrivé, čo by mohlo škodiť našim slizniciam. Práve preto sú také lepkavé. Medzi zachytenými podozrivými sú často rôzne drobné čiastočky, ktoré sa prešmykli cez prvú kontrolu tvorenú chlpmi v nose. Dôležitejší sú však iní, nebezpečnejší votrelci. Reč je o vírusoch a baktériách.
Kvôli týmto nebezpečnejším votrelcom sú hlieny produkované v našom nose vybavené okrem lepkavosti aj onakvejšími zbraňami. Týmito zbraňami sú rôzne antiseptické látky, ktoré znepríjemňujú vírusom a baktériám život buď tým, že ich priamo likvidujú, alebo tým, že im znemožňujú rozmnožovať sa. 
Za normálnych okolností však nie je úlohou sopľov úplná likvidácia votrelcov, tú má na starosti až žalúdok. Hlien spolu so všetkým, čo zachytil, je postupne posúvaný do nosohltanu,  odkiaľ sa dostáva do ústnej časti hltanu, tam ho prehĺtame a žalúdočné kyseliny už vybavia zvyšok. 

O posúvanie hlienu z nosa do nosohltanu sa starajú špeciálne bunky takzvaného riasinkového epitelu. Tieto bunky majú malé výrastky, akési nožičky, ktorými usilovne kmitajú (niekoľkokrát za sekundu) a posúvajú hlien v nose smerom dohora. Dokážu to však robiť len pri normálnej telesnej teplote, pri nižších teplotách je kmitanie pomalšie a menej účinné – práve preto nám v poriadnej zime tečie z nosa.
Svoj boj s gravitáciou prehrávajú kmitajúce nožičky aj vtedy, keď začne byť hlien príliš ťažký. Jednou z príčin nadmernej hmotnosti hlienu môže byť zachytenie väčšieho množstva prachových častíc. Takýto hlien nedokážu nožičky vykopkať až hore k nosohltanu, takže ostáva v nose, zachytáva ďalšie nečistoty a hustne a hustne. Finálnemu produktu hovoríme šušeň a zbavujeme sa ho najčastejšie prstami. Tí slušne vychovaní len vtedy, keď sa nikto nepozerá.

Nádcha
Riasinkový epitel nás nestíha zbaviť hlienu vytvoreného v nose ani v tom prípade, keď je hlienu priveľa. A priveľa je ho vtedy, keď bodyguardi nielen kontrolujú a pacifikujú narušiteľov, ale keď musia naozaj tvrdo a masívne zasiahnuť.
Ak dôjde na sliznici k premnoženiu vírusov, baktérií alebo plesní, začne sa z príslušných buniek vylučovať viac hlienu a zároveň sa trochu zmení jeho zloženie. Do hlienu sa začnú dostávať biele krvinky, ktoré sa pustia do skutočného a nemilosrdného boja s infekciou. Verné (čiastočne) svojmu názvu, spôsobujú tieto krvinky bielu (až žltú) farbu hlienu. Ale to len do určitého času.  

Najbežnejšie biele krvinky, takzvané neutrofily, totiž používajú samovražednú bojovú taktiku a pri svojej smrti vypustia do okolia látky, ktoré ďalej škodia nepriateľovi. Jednou z týchto látok je enzým zvaný verdoperoxidáza, ktorý má zelenú farbu. Takže čím viac mŕtvych neutrofilov hlien obsahuje, tým je zelenší.
Zvýšená produkcia hlienu a zmena jeho zloženia majú za následok aj zmenu konzistencie – hlien sa stáva hustejším, jeho viskozita rastie. Príliš veľká viskozita predstavuje značný problém pre riasinkový epitel (takže sople sa neposúvajú v dostatočnej miere smerom hore), aj pre gravitáciu (takže sople sa neposúvajú v dostatočnej miere ani smerom dole). 

Aby bol bojujúci hlien čo najlepšie zásobovaný muníciou bielych krviniek, zvýši sa lokálne prekrvenie slizníc, čo má za následok ich mierne opuchnutie. Zdurené sliznice znamenajú zúženie priestoru, ktorým môže prúdiť  vzduch. No a ak sa v tomto zúženom priestore nachádza hustý hlien, ktorému sa nechce von ani jedným, ani druhým smerom, tak máme hnusnú nádchu s čiastočne alebo úplne zapchatým nosom.

Hlieny, ktoré za normálnych okolností pracujú pre nás celkom nenápadne, nám v takom prípade začnú dosť významne otravovať život. Ešte otravnejšie je to vtedy, ak sa bodyguardi a celý podporný tím pustia do akcie celkom zbytočne, len preto, lebo si pomýlili nevinných okoloidúcich, napríklad peľové zrniečka, s nebezpečnými teroristami. Vtedy sa len málokto z postihnutých ľudí ubráni nutkaniu uľaviť si aspoň občas poriadne hlasnou nadávkou. Tí slušne vychovaní len vtedy, keď nikto nepočúva.

Kašeľ
Keď je hlienu priveľa, potrebujeme sa ho zbaviť. K dispozícii máme v zásade tri spôsoby – kýchanie, kašľanie a vreckovky. Všetky tri majú niečo spoločné a v niečom sa zásadne líšia.

Spoločný je základný mechanizmus: najprv sa poriadne nadýchneme (nultá fáza), potom sa v pľúcach vytvorí vysoký tlak vzduchu (prvá fáza) a nakoniec tento tlak vypudí hlieny (druhá fáza). Rozdiely spočívajú najmä v tom, ako sa príslušný vysoký tlak dosiahne, ako sa potom uvoľní a kadiaľ hlieny opúšťajú naše telo.
Pri kýchaní, ktoré je čisto reflexívnou činnosťou a nedá sa ovládať vôľou, sa v prvej fáze uzavrie hltan (významnú úlohu pri tomto uzavretí hrá jazyk) a zároveň sa hrudnými svalmi a bránicou stlačia pľúca. V druhej fáze sa hltan prudko uvoľní, pričom viac sa uvoľní priechod nosom ako ústami. Výsledkom je, že vzduch prúdi cez nos vyše stokilometrovou rýchlosťou a unáša so sebou väčšie či menšie kvapôčky sopľov.

Pri kašľaní, ktoré môže byť buď reflexívne alebo ovládané vôľou, sa v prvej fáze uzavrie hrtan (významnú úlohu pri tomto uzavretí hrajú hlasivky) a opäť sa zároveň s tým stlačia hrudnými svalmi a bránicou pľúca. V druhej fáze sa hrtan prudko uvoľní, pričom ústa ostanú oveľa priechodnejšie ako nos. Vzduch vychádzajúci z pľúc preto nestrháva so sebou hlien z nosa, ale hlien z pľúc, priedušiek a priedušnice. Rýchlosť vzduchu nie je v tomto prípade až taká vysoká, ale stačí na účinné zbavovanie sa hlienu.

Pri vyfúkaní nosa do vreckovky obyčajne uzavrieme stiskom prstov jednu nosnú dierku a potom opäť sťahujeme svaly okolo pľúc, čím zvyšujeme tlak vzduchu v celom systéme. Súčasťou tohto systému je aj druhá nosná dierka a tlak v nej stúpa až do takej miery, aby to sople nevydržali a nechali sa vzduchom vyniesť von. Rýchlosť nie je v tomto prípade nijako zaujímavá, ale veľkosť vynesenej kvapky obyčajne stojí za pohľad aj za reč. Tí slušne vychovaní však o tom väčšinou nehovoria.

Článok prebratý s láskavým dovolením autora Martina Mojžiša
Prebraté z webu https://www.tyzden.sk/casopis/9474/sopel-a-susen/
Text bol publikovaný aj v knižke Štyri prsty tapíra od Martina Mojžiša